zaniknutá obec

Sielnica v Liptove sa prvý raz spomína v listine z 3. 9. 1256 ako "villa Zelniche".
Okolo r. 1250, za Bélu IV. na mieste zemného hradiska postavili kamenný hrad, neskôr nazvaný Liptovský veľký hrad (zanikol r. 1474). Jeho dŕžavu, aj poddanské mestečko Sielnica, pripojili k panstvu Likavy.
V 13. stor. privilegovaná vrstva magnátov a zemanov začala rozkladať občiny. Tak začal aj zánik občiny starej Sielnice. Prvá písomná správa o tom je z r. 1256, keď Belo IV. pre banskobystrického richtára Ondreja vyčlenil územie Kvačian. R. 1287 vydelili aj zem pre Matiašovce.

2. marca 1463 udelil kráľ Matej Sielnici práva mesta s nižšou súdnou právomocou a oslobodenie od mýta v okruhu 12 míľ. S úsilím Sielnice získať tieto výsady zrejme súvisí výstavba gotického kostola v 14.-15. stor.
Mestečko malo pečatidlo. Zachovali sa odtlačky dvoch pečatidiel, väčšieho a menšieho z r. 1630. V strede trojvršie s tromi stromami. Z kmeňa každého stromu rastú tri konáre, zakončené troma vetvami. Pred trojvrším je budova kláštora.
Motív trojky v erbe Sielnice hovorí o historickej minulosti, viažúcej sa k sielnickému kostolu. Dávnu minulosť vyjadruje vyschnutý strom, vyschnuté konáre a vetvy. V dávnej minulosti mal sielnický kostol postavenie matky. Počet takto vzniknutých vidlicovitých krížov napovedá, že v predrománskej minulosti bol kostol posvätený, teda nebol filiálny.
V Sielnici bol farár až od r.1560.
Po spustošení konc. 16. stor. zostalo v Sielnici iba 19 sedliackych domov a 7 komorníckych.
V r. 1778 už bola Sielnica filiálkou Trnovca, neskôr - až do reformácie - filiálkou Lipt. Svätej Mary.

Po skončení náboženských rozbrojov a po mieri r. 1711 nastali pokojnejšie časy. Mnoho rodín však ušlo na Dolnú zem, oslobodenú spod tureckej moci. Aj zo Sielnice odišlo 22 poddanských rodín.
Napoleonovské vojny na zač. 19. stor. priniesli hospodársky úpadok. Navyše r. 1831 zomrelo na mor v Sielnici 81 ľudí. Mestečko sa však postupne sa vzmáhalo. Vo väčšom sa tu tkalo plátno, dorábala sanitra, pracoval pivovar, mlyn, píla i pálenica. Aj preto sa počet obyvateľov zvyšoval: r. 1828 tu žilo až 1183 ľudí.
V r. 1839 udelil kráľ Ferdinand V. mestečku výsadu trhov a v r. 1849-1854 bolo v nej sídlo okresu pre obce na pravom brehu Váhu. Napriek tomu v r. 1863 už tu žilo len 878 obyvateľov. R. 1900 bolo v obci 153 domov.

1. svetová vojna v r. 1914-1918 si vyžiadala obete aj na životoch sielnických občanov. Na frontoch v Rusku a Taliansku zahynulo 42 Sielničanov.
Vyhlásenie ČSR r. 1918 sielničania privítali. Prestal národnostný útlak, otvorili sa slovenské školy, úrady a súdy, slovenčina popri češtine bola úradnou rečou
V novembri 1918 tu vznikla miestna národná rada a od marca 1919 obecný výbor. V r. 1919-1925 pôsobila v obci jednota Sokola. V r. l920 vznikol kultúrno-osvetový spolok Beseda a r. 1921 Podtatranské elektrické družstvo Potenciál.

V r. 1924 pričlenili k Sielnici osadu Brnice, ktorá mala r. 1921 už iba 40 obyvateľov a ležala 2 km severne od Sielnice.

R. 1925 obec zriadila knižnicu. R. 1929 tu bolo založené Úverové družstvo. R. 1930 sa tu konala manifestácia za zriadenie Slovenskej vysokej školy technickej. R. 1935 bol založený Včelársky spolok. Sielnica bola napojená na verejnú sieť r. 1942.
Koncom vojny bol ustanovený revolučný národný výbor. Obec bola oslobodená 4. apríla 1945. V r. 1946 sa názov obce (od r. 1918 Sielnica, predtým Selnice, Sielnitz, Szielnicz) zmenil na Liptovská Sielnica. V r. 1949 založili Jednotné roľnícke družstvo, r. 1951 zriadený dom kultúry.