osobnosti

Rod Mattyassovszky je jedným z najstarších zemianskych rodov v Liptove. Erb rodu tvorí zo zlatej korunky dvíhajúci sa hnedý medveď, ktorý v pravej labe drží smrek vytrhnutý zo zeme. Od r. 1697 je hlavnou figúrou erbu čierny medveď v modrom štíte, ktorý nesie tri strieborné ružové puky. Neskôr medveď vyrastá z listovej koruny a nesie tri rozkvitnuté ruže, budzogáň, aj s koreňmi vytrhnutý strom.
Členovia rodu žili v Šariši, Zemplíne, Novohrade i Trenčianskej stolici. V 16. stor. sa rod rozšíril aj do Česka a na Moravu. V 17. stor. študujú viacerí členovia rodu na univerzitách. V 18. storočí sa rod rozšíril do Hontianskej, Nitrianskej, Bratislavskej, Ostrihomskej, Sabolčskej a Hevešskej stolice. V 19. stor. žili Matiašovskí aj na Orave, v Tekove, Peštianskej a Temešskej stolici. V 2, pol. 19. stor. sa rodina tak rozrástla, že jej rozlíšenie bolo možné len s prímením, ktoré pridávali k priezvisku: Fricovci, Elekovci, Petrovci,... Do majetku rodu v Českom kráľovstve po r. 1553 sa dostali obce: Prosetín u Hlinska, Budeč, Slatina u Jičína, Krasonice, Slavětice, Javornice, Popovice, Slavětín a Tučapy. Tam žili ako „Matyášovský z Matyášovic“.
Abrahám sa spomína v spore o územie v chotári Sielnice, ktoré pred r. 1283 dostal od kráľa Michal, syn Suduna. Rod získal viacero donácií. Okrem listiny z r. 1283, ho vo vlastníctve obce potvrdili: Karol I. v r. 1333, Ferdinand I. v r. 1560 a Maximilián v r. 1574. O šľachtickom pôvode členov rodu vydala Liptovská stolica mnohé osvedčenia v 16.-19. storočí. Ján bol v r. 1587 tabulárnym sudcom Spišskej stolice. Jeho vnuk Michal v r. 1596 získal od kráľa potvrdenie svojho zemianskeho titulu. Imrich bol dvorným radcom a prísediacim súdu.

Počas náboženských búrok 16. a 17. stor. členovia rodu v Matiašovciach, prijali protestantskú vieru. 17. mája 1643 v Nižných Matiašovciach Jurajovi Matiašovskému a jeho manželke Anne Horanskej (Okoličianskej) narodil syn Ladislav. Otca zabili zbojníci. Ladislav sa po r. 1648 vrátil do katolíckej cirkvi a v Ostrihome a Ríme vyštudoval teológiu. Po návrate bol krátko farárom v Šintave. V r. 1673 bol bratislavským kanonikom a farárom v Seredi. V r. 1676 ho menovali za ostrihomského kanonika a v ďalšom roku za archidiakona v Nitre. V r. 1680 sa stal titulárnym madočským opátom, v r. 1687 titulárnym biskupom v Knine (Chorvátsko), v r. 1689 bol vymenovaný za kanonika-kustóda a v decembri toho istého roku za spiš. prepošta. V r. 1696 sa stal nitrianskym biskupom, uhorským kancelárom a tajným kráľovským radcom.
S jeho menom sa spája založenie nitrianskeho gymnázia, konviktu, seminára a nadácií pre študentov. V r. 1699 kúpil Červený Kláštor a v r. 1704 ho daroval kamaldulským mníchom. V r. 1700 získal Lednické panstvo, ktoré spravoval jeho brat Mikuláš, neskôr Mikulášov syn Juraj a nakoniec vnuk Jozef (+1754 v Lednici). Svojej sestre Ilone Ghillániovej odkázal polovicu majetku v Lúčkach pri Ružomberku. Majetok patril rodu až do zač. 20. stor.
Na jeho podnet boli v Liptove postavené: kostol sv. Ladislava v Nižných Matiašovciach a kostol sv. Petra z Alkantary s kláštorom v Okoličnom. Zomrel 10. mája 1705 vo Viedni.

Ďalší Ladislav v r. 1786-1799 archivár Liptovskej župy. Ako člen župnej komisie usporiadal písomnosti stolice. Ján bol počas bachovskej éry kancelistom a župným archivárom. Imrich bol v r. 1730 prísediaci kráľovskej tabule.
Jakub, nar. 1846, v r. 1911 adoptoval synov svojho švagra Mikuláša Zolnaya, aby ho spoločensky povýšil. Synovia potom používali priezvisko Mattyasovszky-Zsolnay. Cisár František Jozef I. povýšil 3. 4. 1912 do barónskeho stavu Mateja s manželkou Vilmou a synom Zoltánom Tomášom. Matej bol cisársko-kráľovským komorníkom, rytierom leopoldovského rádu a nositeľom železného kríža III.stupňa. Fridrich, nar. 28. 2. 1850, syn Fridricha a Zuzany Medzihradskej, založil učiteľskú tradície v jeho vetve rodu. 17. 1. 1876 sa oženil s Johanou Matiašovskou. Vyštudoval učiteľskú preparandiu v Sp. Kapitule. Učil v RK škole v Lipt. Trnovci, Ružomberku-Vlkolínci a od r. 1886 v Ludrovej. V r. 1912 bol preložený na RK školu v Stankovanoch a neskôr na RK školu v Ružomberku. V školstve pracoval 55 rokov. V r. 1912 daroval časť rodového archívu Lipt. múzeu v Ružomberku. Zomrel v Ružomberku 16. 4. 1934. Na prelome 19. a 20. stor. boli učiteľmi aj: Ján, v r. 1881 učil v Hutách a potom do r. 1890 v Lúčkach; Viktor, v r. 1905 učil v Hrboltovej; Šarlota, rodená Belházyová, v r. 1898 učiteľka meštianskej školy v Lipt. Sv. Mikuláši, Eugen s manželkou Emíliou, po r. 1951 učili v Lúčkach. Ladislav (1879-1919), syn Júliusa (1849-1898), ružomberského richtára bol účtovníkom a popritom hľadal a kreslil erby zemanov, ktorí z Liptova pochádzali, alebo tu pôsobili. Patrí k priekopníkom heraldiky. Jeho rukopisná práca o erboch rodov v Liptove je súčasťou zbierok Lipt. múzea v Ružomberku.

Ladislav Mattyassovszky

pečat V. Matiašovce
foto: msisko

Adolf Hrubec

nar. 25. 10. 1922 v Osade nad Oravou, prežil časť svojho detstva v Lipt. Matiašovciach, kde 1. 7. 1950 mal aj primičnú slávnosť. Začínal ako kaplán v Sp. Vlachoch. V r. 1950 spravoval farnosti Chrasť nad Hornádom a Spiš. Hrušov. V r. 1952 spravuje farnosť Chmelnica, ale r. 1953 je zaistený a odsúdený. Po mesiaci je amnestovaný so zákazom byť správcom farnosti. Pôsobí ako kaplán v Ružomberku a od r. 1955 v Tvrdošíne. V r. 1957 už spravuje farnosti Dovalovo a Malužiná, r. 1960 farnosť Brutovce, 1968 Hanušovce, v r. 1977-1991 Podbiel. V r. 1991 odchádza do dôchodku. Od 4. 10. 1966 do 2. 4. 1968 komunistická Štátna bezpečnosť naňho viedla pozorovací zväzok s registračným číslom 6853.